Ortoepia

náuka o správnej výslovnosti
osobitná jazykovedná disciplína
kodifikačnou príručkou pre zvukovú rovinu spisovnej slovenčiny sú Pravidlá slovenskej výslovnosti od Ábela Kráľa

v rámci výslovnosti rozoznávame 3 výslovnostné štýly:

1. Vysoký štýl	využíva sa vo verejnom, oficiálnom prostredí pri recitácii umeleckých textov, v slávnostných prejavoch využíva sa spisovná slovenčina
2. Neutrálny štýl	najčastejšia podoba hovorenej spisovnej slovenčiny využíva sa v súkromnom aj pracovnom styku
3. Nižší štýl	využíva sa v súkromnom aj verejnom prostredí – tam, kde je medzi komunikantmi neoficiálny alebo priateľský vzťah vyskytujú sa v ňom odchýlky od výslovnostnej normy – napr. vplyv miestneho dialektu

pre spisovnú výslovnosť sú dôležité najmä tieto javy:

znelostná asimilácia
výslovnosť spoluhlásky v
výslovnosť samohlásky ä
výslovnosť dvojhlások ia, ie, iu, ô
výslovnosť mäkkých spoluhlások ď, ť, ň, ľ
výslovnosť dlhých slabičných spoluhlások ĺ, ŕ
výslovnosť zdvojených spoluhlások, napr. -nn-, -mm-, -dd-, -zs-, -ďť-
rytmické krátenie

SYSTÉM SLOVENSKÝCH HLÁSOK

samohlásky - tóny → majú slabikotvornú funkciu

krátke (a, ä, e, i, o, u)
dlhé (á, é, í, ó, ú)
dlhé samohlásky vyslovujeme približne dvojnásobne dlhšie ako krátke samohlásky
samohláskové skupiny sa vyslovujú splývavo, napr. pousilovať sa, kakao, zaiskriť
samohlásku ä vyslovujeme len vo vysokom štýle a v neutrálnom a nižšom štýle ako obyčajné e (nesprávna je výslovnosť a)

dvojhlásky - spojenie dvoch samohláskových prvkov v jednej slabike → majú slabikotvornú funkciu

vždy sa vyslovujú v jednej slabike, napr. trie-da, se-dia, rô-sol
v slovách cudzieho pôvodu sa spojenie hlások i+a, i+e, i+u nevyslovuje v jednej slabike, pretože tu nejde o dvojhlásky, ale len o dve samohlásky stojace vedľa seba, napr. astronómi-a, pre demokraci-u
všetky dvojhlásky sú z hľadiska trvania dlhé
prvá hláska je tlmená, druhá výraznejšia, sú teda stúpavé
3. spoluhlásky - šumy
členenie podľa vplyvu na pravopis i/y:

tvrdé (d, t, n, l, h, ch, k, g)
mäkké (ď, ť, ň, ľ, c, č, š, dz, dž, ž, j)
obojaké (b, m, p, r, s, v, z, f)

členenie podľa účasti hlasiviek pri ich artikulácii:

znelé párové (b, d, ď, g, dz, dž, z, ž, h , v)
znelé nepárové – zvučné ( m, n, ň, l, ľ, ĺ, r, ŕ, j)
neznelé párové (p, t, ť, k, c, č, s, š, ch, f)

Znelostná asimilácia (spodobovanie) spoluhlások

- je prispôsobovanie výslovnosti dvoch susedných spoluhlások podľa znelosti.
K znelostnej asimilácií prichádza:

vnútri slova – v predpone, napr. rozplakala sa;
na hraniciach slov pri splývavej výslovnosti, napr. Dub padol.
na konci slova pred prestávkou, napr. Príď!

Pravidlo o rytmickom krátení

V slovenskom jazyku platí pravidlo o rytmickom krátení, v ktorom sa vraví, že ak sa v slove nachádza slabika, ktorá je dlhá, za ňou by mala nasledovať slabika krátka. Dlhá slabika je slabika, v ktorej sa nachádza dlhá samohláska, dvojhláska, resp. slabičné dlhé ĺ, ŕ.
Tento zákon je pre slovenčinu typický a iné slovanské jazyky ho nemajú.
Rytmický zákon je zákon hláskoslovný, zasahuje do rytmu jazyka, do hláskoslovnej i tvaroslovnej roviny a napokon aj do pravopisu.
Výnimky z rytmického krátenia sa uplatňujú pri:

podstatných menách
prídavných menách
zámenách
číslovkách
slovesách
tvorení slov