Charakteristika

Charakteristika je druh opisu, ktorý vystihuje základné, podstatné, typické a charakteristické znaky (črty) – tie, ktorými sa daný predmet alebo jav líši od iných.

Druhy charakteristiky:

• porovnávacia – porovnávame dva príbuzné, podobné predmety alebo javy
• priama – priamo vymenujeme charakterové vlastnosti človeka, napr. v administratívnom štýle v osobnom posudku
• nepriama – ak vlastnosti človeka vyplývajú z jeho konania – v umeleckej literatúre
• individuálna – charakteristika jedného človeka
• skupinová charakteristika – charakteristika kolektívu
• autocharakteristika - vlastná charakteristika
• karikatúra – zvláštny druh charakteristiky, v ktorej autor zámerne zveličí niektorú vlastnosť, črtu

Podľa prístupu autora k hodnotenej osobe môže byť charakteristika:

• subjektívna – ak vyberá iba niektoré vlastnosti – zlé alebo dobré
• objektívna – ak autor hodnotí vlastnosti nezaujate, komplexne (dobré i zlé)

Dalšie rozdelenie:

Priama charakteristika: – Andrea je úprimná, dôveryhodná a spoľahlivá osoba.

Nepriama charakteristika: – Andrea nemá problém povedať, čo si myslí. Je typ človeka „čo na srdci, to na jazyku“. Vždy dodrží slovo a priatelia sa na ňu môžu spoľahnúť v každej situácii.

Vysvetlenie pojmov:

Autoštylizácia – autor sa stotožňuje so svojím hrdinom – romantici a modernisti sa v lyrike štylizovali (stavali) do úlohy svojich lyrických hrdinov
Monografia ¬– dielo zamerané na jednu osobnosť, postavu
Autobiografia – dielo s prvkami vlastného životopisu

Individuálna charakteristika podrobnejšie

Individuálna charakteristika je charakteristikou jednej osoby, predmetu alebo javu. V umeleckom štýle je najfrekventovanejšia (umelecká charakteristika postavy, doby).

Charakterizovať môžeme iného človeka, ale aj seba. Autocharakteristika pomáha poznať seba samého, nachádzať to, čo môžeme na sebe zmeniť, zlepšiť. So sebahodnotením sa môžeme stretnúť v administratívnom štýle (motivačný list), prvky autocharakteristiky sú aj súčasťou administratívneho životopisu a beletrizovaného životopisu.
V pracovnej komunikácii sa individuálna charakteristika objavuje aj ako posudok – charakteristika osoby, ktorú dlhší čas poznáme alebo skúmame (pracovný posudok, psychologický posudok).
Posudok patrí medzi písané jazykové prejavy oficiálnej komunikácie. Je to objektívna charakteristika osoby.

Inštitúcie (napr. armáda, niektoré vysoké školy, zahraničné univerzity a najmä firmy sprostredkujúce prácu v domácnostiach, študijné pobyty v cudzine atď.) ho vyžadujú od bývalého zamestnávateľa, od bývalej školy. Posudok musí byť objektívny, vecný, komplexný. Má sa vyjadriť ku všetkým dôležitým stránkam povahy posudzovaného, k tomu, čím môže pracovný kolektív obohatiť, ale tiež k zvláštnostiam jeho správania, ktoré by mohli spôsobiť problémy (neurochirurg by asi nemal byť roztržitý). Posudok má formu úradného listu s vycentrovaným názvom útvaru.

Ukážky:

Človek, ktorého si vážim (individuálna charakteristika)

Dlho som sa nevedela rozhodnúť, koho by som mala opisovať, koho si naozaj vážim. Vážim si veľa ľudí. Rodičov, rodinu, priateľov, kamarátov, môjho priateľa a mnoho ľudí.

Keďže v tomto období života si asi len máloktoré deti vážia svojich rodičov, ani ja nie som výnimka. Rozhodla som sa teda opísať človeka, ktorý pri mne vždy stojí. Nech sa deje čokoľvek, je na mojej strane, aj keby sme sa mali postaviť proti celému svetu. Je to môj pokladík. Je nesmierne pozorný, vždy ma vie pochopiť, vcítiť sa do mojich starostí a aj radostí. Pri probléme vie poradiť tak, aby boli obe strany čo možno najviac spokojné. Môžem sa mu so všetkým zdôveriť bez toho, aby som sa obávala, že to niekomu povie, skritizuje ma, alebo sa nedajbože urazí za moju úprimnosť. Nikdy mi nezávidí a ani ja jemu. Máme v podstate všetko. Sme krásni, mladí a múdri, máme super kamarátov, úžasných spolužiakov, ale iba niektorých, a môžeme sa jeden o druhého oprieť. Pri pohľade na seba vždy vieme, čo si ten druhý myslí a ak nie, tak vznikajú situácie, na ktorých sa ešte dlho smejeme. Keď som s ním, vždy sa smejeme, vždy sa máme o čom porozprávať. Dokážeme spolu hodiny telefonovať aj napriek tomu, že sme sa nevideli iba 2 – 3 hodinky.

Máme dokonca rovnaký vkus na chlapcov. Sme jednoducho jedna duša. Občas si, samozrejme, skočíme do úsmevu, ale to zas hneď prejde. Je veľmi múdry a inteligentný. Je všeobecne známe, že chlapci dospievajú neskôr ako dievčatá. Či po fyzickej alebo psychickej stránke, ale práve on je tá výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo. Vyjadruje sa veľmi múdro a vecne. Nikdy nehovorí hlúposti a zbytočne. Nepredvádza sa, ako je to u chlapcov v tomto veku zvykom. Vie byť veľmi kultivovaný, ak to situácia vyžaduje, no vie sa aj odviazať. Pozná svoje kvality a patrične ich aj využíva. Na druhej strane má aj nedostatky, ale tie sa mu darí buď skryť, alebo ich obráti vo svoj prospech a nikto si ich ani nevšimne. Latku vo svojom živote si položil dosť vysoko. Chce toho veľa dosiahnuť a ešte viac dokázať. Chcel by ísť študovať právo do Anglicka. Čo si zaumieni, to väčšinou aj dosiahne a jeho ambície nikdy nevzídu naprázdno. Svoje ciele si vyberá s rozumom. Nechce to, čo by raz nemohol dosiahnuť, a ak áno, tak sa snaží zo všetkých síl. No keď to nedosiahne, nezúfa, ale zoberie si ponaučenie a skúsenosti. Je realista, ale vie aj snívať. Má úžasne veľkú fantáziu a zmysel pre cit. Svoje pocity dokáže preniesť aj na papier, je v ňom kus spisovateľa. Mám ho veľmi rada.

Týmto sa mu chcem poďakovať, že je vždy tu, keď to potrebujem, a môže sa na mňa s čímkoľvek obrátiť. Pevne verím, že naše priateľstvo vydrží aj keď sa naše cesty životom rozdelia.

Charakteristika 4. A triedy (Skupinová charakteristika)

Sme 4. A. Nikto nás nepozná lepšie ako my. Nechceme sa chváliť, to už necháme na Vás, ale naše skutky vravia za všetko.

Naša história siaha až na samý počiatok nového milénia, keď sme spolu s ostatnými študentmi zvádzali urputný boj s ťažkými dverami Šrobárky. Spýtavo sme hľadeli na našu novú triednu, pani učiteľku Evu, vtedy ešte Haluškovú.

Naše nesmelé kroky po chodbách školy pomaly naberali na istote. Na imatrikulačnom plese sme sa už aj vďaka ružovým okuliarom tvárili ako praví Šrobárčania. Úspech na seba nenechal dlho čakať. Vyhrali sme prvé miesto v zbere gaštanov, za ktoré sme dostali deň výletu navyše. No keď nastal čas Vianoc, zistili sme, že je lepšie dávať než dostávať. Zorganizovali sme večierok pre deti zo sociálne slabších rodín. Svetielka v ich očiach žiarili plamienkom šťastia a vďaky, preto sme v tejto tradícii vytrvali.

Nový školský rok priniesol nové úspechy i prekvapenia. Zapojili sme sa do Kalamajok, získali post šéfredaktorky Študentského slova a jej zástupkyne, účinkovali sme v programe k 110. výročiu školy. Naša triedna pani profesorka našla šťastie a zmenila si meno na Kubíková.

Napriek tomu bol najplodnejší tretí rok nášho pôsobenia na škole. Dve naše spolužiačky šli do sveta na skusy, no my ostatní sme nelenili a stali sme sa študentskou firmou PROXIMA. Jej kariéra korešpondovala s názvom, bola naozaj hviezdna. Obliekli sme celú školu do nových tričiek, pripravili sme plesy, diskotéku, dražbu predmetov patriacich profesorom, či Mikulášsku nádielku. Najkrajším darčekom v rodine našej triednej bolo vedomie, že sa rozrastie o nového člena, preto nás pod svoje ochranné krídla vzala pani učiteľka Tatiana Andrášová.

Ani štvrtý ročník sa nezaobišiel bez prekvapenia, pani učiteľke Andrášovej zaklopal na okno bocian a ochrannú ruku nad nami prevzala pani učiteľka Júlia Tomková.

Tri roky ubehli ako voda. Získali sme veľa vedomosti, zážitkov i skúseností, ale to najpodstatnejšie nás ešte len čaká. Stojíme tu s nádejou, že nás podporíte, aby sme v deň maturity vykročili tou správnou nohou.

Aká som? (Autocharakteristika)

Aká som? Vidia ma ostatní rovnako, ako sa vidím ja sama? Nie je práve najľahšie uviesť objektívne odpovede na tieto otázky. Posúdiť nielen kladné, ale aj záporné stránky niekoho iného je omnoho ľahšie, než tie svoje. Vlastné negatíva totiž mnoho z nás prehliada, alebo nie je ochotné priznať si ich.

Ak by ste sa na mňa niekoho spýtali, zrejme by hovoril o tichom, utiahnutom dievčati s polodlhými hnedými vlasmi, modrými očami a vážnym výrazom v tvári. Možno by ma tak zhodnotil preto, lebo nemám potrebu zúčastňovať sa na každom rozhovore, dvíhať ruku zakaždým, keď profesor položí otázku – aj napriek tomu, že tuším odpoveď – či stávať sa jedným zo stredobodov pozornosti výstredným obliekaním a líčením. Pravdupovediac, s dotyčnou osobou by som súhlasila, no len sčasti. Ak by ste tú istú otázku položili niekomu z úzkeho okruhu mojich priateľov či rodiny, zrejme by ste sa dočkali inej odpovede. Tých pár ľudí, ktorí ma naozaj poznajú, totiž vedia, že aj napriek introvertnej a samotárskej povahe sa stanem pre človeka po nadobudnutí dôvery otvorenejšou. Vedia aj to, že som realistka, ktorá pristupuje k veciam s veľkou dávkou optimizmu, že občas mám absolútne bláznivé nápady a moje sny, v ktorých trávim takmer toľko času ako v realite, nemajú hraníc, no napriek tomu sa snažím stáť nohami pevne na zemi. Možno by spomenuli aj chvíle počas zaujímavých debát, keď človeka nepustím k slovu.

Nemám ohraničený obľúbený žáner filmov či piesní a svoj voľný čas venujem koníčkom z množstva rôznych oblastí: od čítania cez varenie, kreslenie či športovanie až po písanie vlastných príbehov. To všetko považujem za dobrý dôvod, pre ktorý si dokážem rozumieť so širokým spektrom povahovo odlišných ľudí. Nie vždy je to však výhodou, pretože aj niektorí z mojich priateľov sú natoľko rozdielni, že ich vzájomný vzťah je len povrchný, niekedy priam zlý. Medzi moje nedostatky patrí napríklad precitlivenosť, nechuť pracovať v kolektíve či uzavretosť voči ľuďom, ktorí si u mňa nevybudovali dostatočnú dôveru, pre čo si ťažko získavam kamarátov. Keď totiž bežný človek na začiatku zbadá, že medzi nami nechávam akúsi bariéru, nemá snahu ďalej to riešiť a zisťovať, čo je za ňou. Taktiež nerada pracujem v skupine, či už ide o školské projekty, alebo športové družstvá. Radšej sa spolieham len a len na seba.

Myslím si, že som úplne obyčajný človek, ktorý však svojím dojmom trocha odrádza ostatných od toho, aby ho lepšie spoznali. Avšak tak ako každý z nás, aj ja mám svoje kladné i záporné stránky - na tých pozitívnych sa snažím dennodenne pracovať a tie negatívne zas odstrániť.

Sme naozaj brat a sestra? (Porovnávacia charakteristika)

Túto otázku som si položila už veľakrát. Síce to máme na papieri, často však pochybujem o tom, že sme súrodenci.

Navonok sme dva veľké protiklady. Ja – čierna – som od útleho detstva hnedastá tmavovláska s olivovozelenými očami a pre mňa typickou gestikuláciou. On – biely – je modrooký blondín s bledou pokožkou nepoužívajúci žiadnu mimiku a gestikuláciu. Keď však začneme rozprávať, máte pocit, akoby hovorila jedna osoba. Sme rovnako nezodpovední, no jeho nezodpovednosť už dávno predstihla tú moju. Zatiaľ čo ja v dôležitej veci beriem zodpovednosť na seba a splním svoje záväzky, on ich ignoruje.

Po vstupe do jeho izby máte pocit, že ste sa ocitli v chlieve. Môj brat sa totiž riadi heslom: „Poriadok je len pre hlupákov. Inteligentný človek sa vyzná v chaose.“ Hneď vedľa jeho izby nájdete izbu takmer vždy upratanú a farebne dokonale zladenú. Tá patrí mne. Často mám pocit, že Ivova úloha je robenie neporiadku a tá moja behanie za ním s účelom upratovania. Ja míňam vreckové na kozmetiku, on si zakladá na tom, aby mal vždy najnovší mobil a tenisky všetkých možných farieb a štýlov, ktoré aj tak po mesiaci prestane nosiť.

Líšia sa aj naše záľuby. On bol vždy skôr technický typ zaujímajúci sa o počítače a autá a ja typ športový so zmyslom pre umenie. Rozdielne sú aj naše ambície. Možno je to skoro, ale ja už teraz myslím na svoju budúcnosť a snažím sa ju postupne budovať. On stále žije len prítomnosťou, v ktorej nič nie je problémom a v ktorej budúcnosť zatiaľ miesto nemá. V niečom sme úplne odlišní, v niečom rovnakí. To však nič nemení na našej súrodeneckej láske.