Román vo francúzskej realistickej literatúre

Honoré de Balzac: OTEC GORIOT

- román z 1. časti Ľudskej komédie – Štúdie mravov
- zobrazuje sebaobetavú otcovskú lásku k dcéram, poukazuje na všemocnosť peňazí vo francúzskej spoločnosti 19. storočia, na stratu ideálov mladého človeka, ktorý nemôže žiť dôstojne v pravde a cti
- dielo je kritikou spoločnosti, v ktorej nie je miesto pre cit a poctivosť a v ktorej sú ľudské vzťahy a mravné hodnoty prepočítavané na peniaze
- penzión pani Vaquerovej je symbolom sociálneho rozvrstvenia spoločnosti (od šľachty cez buržoáziu až k zločincovi)- čím vyššie otec Goriot postupuje v budove penziónu, tým je chudobnejší, tým nižšie sa sociálne zaradí

- autor vytvára typy postáv, ktoré predstavujú stelesnenie niektorej ľudskej vlastnosti:
Otec Goriot – otcovská láska
Eugène de Rastignac – túžba mladého človeka dostať sa do vyššej spoločnosti

- román kompozične súvisí s celým projektom Ľudskej komédie - epizódne postavy sa stávajú v iných románoch hlavnými - napr. Vautrin v Stratených ilúziách

Dej sa odohráva v 3 líniách:

Otec Goriot - bývalý cestovinár, spočiatku bohatý, no neskôr stráca všetok svoj majetok a peniaze, ako 69-ročný prichádza do penziónu pani Vauquerovej, finančne podporuje svoje dve dcéry - Anastasiu de Restaud a Delphine de Nucingen - vydaté za šľachticov, financuje ich márnivosť, zachraňuje pred škandálmi, podporuje ich milencov, ochorie, zomiera sám (bez dcér).
Eugène de Rastignac - postupne meniaca sa postava (od lepšieho k horšiemu), francúzsky južan s čiernymi vlasmi a belasými očami, krásny mladý študent práva pochádzajúci zo schudobnenej šľachtickej rodiny. Má výchovu, ale nemá peniaze, nechce stráviť život ťažkou prácou a štúdiom, vie, že ľahšia cesta vedie cez salóny a vplyv žien. Do Paríža prichádza chudobný, ubytuje sa v penzióne, nájde si vplyvnú a bohatú milenku (Delphine), prijíma ponaučenia od Vautrina, ale vo všetkom ho nenasleduje, preciťuje nešťastie a sklamanie otca Goriota, postará sa o neho.
Vautrin – 40-ročný muž, usmievavý a ochotný pomôcť, ale aj naháňajúci strach, zločinec skrývajúci sa v penzióne pod falošným menom, láka Eugèna na chodníčky zločinu, nakoniec je odhalený a zatknutý.

Obsah:

V centre Paríža, na predmestí Neuve-Sainte Geneviève, stojí penzión pani Vauquerovej, staršej ženy, závistlivej a zlomyseľnej vdovy. Tu sa odohrávajú príbehy siedmich obyvateľov penziónu. Na prvom poschodí sú dva najlepšie byty- v jednom býva pani Vauquerová a v druhom pani Couturová s mladou dievčinou Victorine Tailleferovou, ktorej nahrádza matku. Druhé poschodie obývajú starec Poiret a pán Vautrin. Na treťom poschodí sa nachádzajú štyri byty, ktoré nahrádzajú domov pani Michonneauovej a otcovi Goriotovi a sú prechodným bydliskom dvom študentom: Eugènovi de Rastignac a Bianchotovi.

Otec Goriot prichádza do penziónu ako skrachovaný cestovinár s veľkým majetkom. Pri raňajkách, obede či večeri používa zlaté šálky a taniere. Táto „maličkosť“ neunikla pani Vauquerovej, ktorá chce silou mocou získať priazeň otca Goriota, jeho náklonnosť a touto cestou aj celý jeho majetok. Keď sa jej to nepodarí, mstí sa otcovi Goriotovi tak, že ho ohovára, podceňuje a zhadzuje aj pred ostatnými obyvateľmi penziónu. Otec Goriot máva dámske návštevy – ide o dve utešené mladé dámy, ktoré ho raz za čas navštevujú. Podľa obyvateľov penziónu sú to jeho milenky, ktoré si vydržiava vďaka svojmu majetku. Jedného dňa sa mladý študent Eugène de Rastignac zúčastní na bále, ktorý usporiadala jeho sesternica, grófka de Beauséant. Tu sa zoznámi s krásnou grófkou Anastasiou de Restaud .

Z otca Goriota sa stáva chudák, úbohý starec, ktorý prišiel o všetok svoj majetok pre svoje mladé „milenky“, z čoho má najväčšiu radosť pani Vauquerová. Eugène sa pri svojom neskorom nočnom návrate zastaví pri dverách otca Goriota, v ktorých sa ešte stále svieti, a cez kľúčovú dierku pozoruje úbohého starca pri tom, ako mliaga svoj pozlátený riad a ukladá ho do plachty, aby ho ráno zamenil za peniaze, s ktorými odchádza ku grófke de Restaud. Tu ho pri odchode zazrie Eugène, ktorý sem prišiel za krásnou grófkou. Keď sa jej o tom zmieni, Anastasia ho dá okamžite vyhodiť a dvere u grófky de Restaud sú pre neho navždy zatvorené. Neskôr sa Eugène u svojej sesternice dozvedá, že grófka de Restaud a aj pani de Nucingen sú dcéry otca Goriota. Prekvapený Eugène hneď všetko pochopí. Pochopí, že otec Goriot úprimne a nadovšetko miluje svoje dcéry (čítanková ukážka) a všetok svoj majetok rozdelil medzi ne. Odteraz je otec Goriot jeho priateľom. Keď mu Eugène rozpráva o tom, že videl jeho dcéry a dokonca sa zaľúbil do Delphine, otec Goriot je šťastný a prosí ho, aby sa o ňu postaral. Eugène píše svojej matke (čítanková ukážka) a sestrám a tie mu posielajú peniaze, ktoré mu otvárajú cestu do vyššej spoločnosti a k milovanej Delphine. Keď je Delphine v kríze, zachráni ju tým, že vyhrá obrovskú sumu peňazí v rulete.

Vauquerovský penzión osirel. Vautrina - jedného z obyvateľov, ktorý v čase, keď bol Eugène bez peňazí, chcel ho zachrániť tak, že ho nahováral na vraždu a snažil sa ho presvedčiť, že klamstvom a podrazmi je možné nahonobiť si majetok, zatknú policajti. Je odhalený ako trestanec a na krku má vraždu mladého Taillefera, brata Victorine, ktorej tak chcel „pomôcť“ k majetku. Po jeho zatknutí obyvatelia penziónu odchádzajú a ostáva len otec Goriot, Eugène, Bianchot a, samozrejme, pani Vauquerová.

Otcovi Goriotovi je stále horšie, chorľavie. Na smrteľnej posteli volá svoje dcéry, no Anastasia neprichádza pre manžela a Delphine je chorá. Otec Goriot umiera v prítomnosti Eugèna, Bianchota, pani Vauquerovej a Sylvie (slúžka v penzióne), no v skutočnosti umiera sám, bez svojich „ajelikov Nassie a Delphine“, bez svojich dcér, ale už precitnutý a sklamaný z ich charakteru. Na smrteľnej posteli Eugènovi povie: „Človek musí umrieť, aby poznal, čo sú deti.“ Na poslednej ceste otca Goriota sprevádza len Eugène a sluha Christopher. Dcéry poslali len prázdne koče s erbom...

Otcovská láska nenašla odozvu.

Román končí Rastignacovou výzvou spoločnosti:
„Len čo Rastignac osamel, urobil niekoľko krokov cintorínom a zadíval sa na Paríž, krivolako rozložený pozdĺž obidvoch brehov Seiny, kde už začínali žiariť svetlá. Jeho pohľad sa takmer dychtivo upäl na miesto medzi stĺpom na Vendômskom námestí a Invalidovňou, tam, kde žila tá vznešená spoločnosť, do ktorej sa chcel dostať. Pozrel na bzučiaci úľ, akoby už vopred chcel z neho vysať med, a vyslovil túto slávnostnú výzvu: A TERAZ UVIDÍME, KTO Z KOHO! A súboj, na ktorý vyzval spoločnosť, začal tým, že odišiel na večeru k pani de Nucingen.“