Lyrika

Sonet

Sonet je častou strofickou úpravou lyrickej básne. Najznámejšie sonety napísal Francesco Petrarca v 14. storočí. Formálne má sonet podobu dvoch štvorverší a dvoch trojverší (4 + 4 + 3 + 3, niekedy môže mať aj podobu 4 + 4 + 6). Presná kompozícia sonetu sa často odráža aj vo významovej rovine. V klasickom sonete má každá strofa tendenciu byť uzatvorenou myšlienkou alebo opisom. V poslednom trojverší sa nachádza pointa výpovede básnika.

Ľúbostná báseň

Ľúbostná lyrika v období renesancie sa neusiluje iba o vykreslenie idealizovaného portrétu milovanej bytosti, ale obdarúva ju vlastnosťami reálnej pozemskej bytosti. V slovenskej lúbostnej lyrike nachádzame lúbostný paradox (zmyselná túžba po milej a súčasná nerealizovaternosť túžby), svadobné básne, motív rozlúčky pre neopätovanú lásku, zradu, nesúhlas rodičov. Popri mužskom lyrickom subjekte sa objavuje aj ženský lyrický subjekt. Medzi literárne pamiatky slovenskej renesancie patrí kódex Jána Fanchaliho-Jóba, liptovského zemana z Prosieku, ktorého texty patria do slovenskej i maďarskej literatúry. Jeho básne sú o to cennejšie, že predtým takýto typ poézie v slovenskej literatúre neexistoval.

Básnická skladba

Básnická skladba bola zahrutá do spoločenskej lyriky. Spoločenská lyrika vyjadruje občianske a postoje autorov k súvekej spoločenskej situácii. Slovenskí humanistickí a renesanční autori sa zaujímali o dianie v Uhorsku (vojny s Turkami, vyčíhanie žoldnierskych vojsk, ktoré na boj proti Turkom vysielali habsburskí panovníci), zamýšľali sa nad vlastnosťami ideálneho panovníka a štátnym zriadením, vystupovali ako obrancovia utláčaných, ako uhorskí vlastenci chválili tých, ktorí sa vyznamenali v obrane krajiny. Najznámejším humanistickým básnikom z územia Slovenska bol v tejto oblasti Martin Rakovský.