Stredovek Stredovek (5. stor. - 15. stor.)

Stredoveký svetonázor formovala kresťanská ideológia, ktorá kultivovala a stmeľovala rôznorodé kultúry barbarských kmeňov. Cirkevné a svetské autority a ich tvrdenia boli nespochybnitelhé. Život a príroda boli pominuteľné, zmysel života človeka bol určený vzťahom k vyššiemu poriadku, nadpozemskému svetu a Bohu. Feudálny poriadok sveta bol nemenný - spoločnosť sa ustálila a po stáročia vedľa seba zotrvali tri stavy (duchovní, šľachta, poddaní, až ku koncu obdobia sa formuje nová progresívna sociálna vrstva - meštianstvo).

V stredoveku sa literatúra dostávala k ľuďom predovšetkým ústnym podaním alebo vizuálne. Na vine bola negramotnosť širokých vrstiev obyvateľstva a pomalé šírenie textov (ručným prepisovaním). Písomne sa literárne pamiatky šírili na pergamene alebo na papyruse s ilumináciami (knižnými malbami v rukopisných kódexoch), vo východnej Európe dokonca aj na brezovej kôre (papier sa rozšíril v Európe až v 15. storočí). V špeciálnych kláštorných dielňach mnísi prepisovali staroveké spisy a ústne tradované príbehy. Neustále prepisovanie spôsobovalo, že existuje mnoho verzií toho istého motívu. V stredovekej literatúre sa preto niekedy hovorí aj o kolektívnom autorovi. Väčšina stredovekých literárnych diel má anonymných autorov.

Znaky stredovekej literatúry:

  • nemenné pravidlá krásy, umeleckých postupov a prostriedkov
  • literárne autority - Biblia (imitácia, parafrázovanie, citácia Biblie), antická literatúra
  • univerzálnosť - všestranná platnosť Biblie, latinčina
  • anonymita diel, kolektívnosť
  • nadzmyslovosť
  • funkčný synkretizmus - miešanie funkcií literatúry
  • hrdina - rytier a svätec (idealizované typizovanie hrdinu)
  • výrazové prostriedky - alegória, symbol
  • žánre - náboženské (modlitba, exemplum, kázeň, legenda), svetské (rytiersky epos)
Stredovekú literatúru rozderujeme na duchovnú (náboženskú) a svetskú - postavy patrili k duchovenstvu alebo k šľachte. Hrdina stredovekej literatúry nebol jednotlivec s konkrétnymi špecifickými (neopakovatelhými) vlastnosťami, ale istý typ so všeobecnými ustálenými a idealizovanými vlastnosťami (stredoveká typizácia a idealizácia):
  • Idealizácia kladnej hlavnej postavy sa prejavovala tak, že napr. rytier musel byť vždy čestný, odvážny kresťan, musel byť oddaný svojmu kráľovi a verný svojej dáme (idealizovaný typ postavy). Ľudské vlastnosti rytiera neboli podstatné. Svätec, ktorý často vystupuje v legendách (vždy ako kladná postava), je spočiatku pohan, no potom ho zvyčajne nejaký jav privedie ku kresťanstvu, žije asketicky, nepodlieha mámeniu zvodov, vždy odolá zlu a po smrti robí zázračné skutky.
  • Typizácia sa prejavovala nielen v typických vlastnostiach hrdinov, ale aj v opise miesta príbehu - napr. príjemné miesto má isté konštantné znaky, ktoré sa používali pre takýto typ miesta už v antike.