Stredovek Stredovek (5. stor. - 15. stor.)
Stredoveký svetonázor formovala kresťanská ideológia, ktorá kultivovala a stmeľovala rôznorodé kultúry barbarských kmeňov. Cirkevné a svetské autority a ich tvrdenia boli
nespochybnitelhé. Život a príroda boli pominuteľné, zmysel života človeka bol určený vzťahom k vyššiemu poriadku, nadpozemskému svetu a Bohu. Feudálny poriadok sveta
bol nemenný - spoločnosť sa ustálila a po stáročia vedľa seba zotrvali tri stavy (duchovní, šľachta, poddaní, až ku koncu obdobia sa formuje nová progresívna sociálna vrstva
- meštianstvo).
V stredoveku sa literatúra dostávala k ľuďom predovšetkým ústnym podaním alebo vizuálne. Na vine bola negramotnosť širokých vrstiev obyvateľstva a pomalé šírenie textov
(ručným prepisovaním). Písomne sa literárne pamiatky šírili na pergamene alebo na papyruse s ilumináciami (knižnými malbami v rukopisných kódexoch), vo východnej Európe
dokonca aj na brezovej kôre (papier sa rozšíril v Európe až v 15. storočí). V špeciálnych kláštorných dielňach mnísi prepisovali staroveké spisy a ústne tradované príbehy.
Neustále prepisovanie spôsobovalo, že existuje mnoho verzií toho istého motívu. V stredovekej literatúre sa preto niekedy hovorí aj o kolektívnom autorovi. Väčšina stredovekých
literárnych diel má anonymných autorov.
Znaky stredovekej literatúry:
- nemenné pravidlá krásy, umeleckých postupov a prostriedkov
- literárne autority - Biblia (imitácia, parafrázovanie, citácia Biblie), antická literatúra
- univerzálnosť - všestranná platnosť Biblie, latinčina
- anonymita diel, kolektívnosť
- nadzmyslovosť
- funkčný synkretizmus - miešanie funkcií literatúry
- hrdina - rytier a svätec (idealizované typizovanie hrdinu)
- výrazové prostriedky - alegória, symbol
- žánre - náboženské (modlitba, exemplum, kázeň, legenda), svetské (rytiersky epos)
- Idealizácia kladnej hlavnej postavy sa prejavovala tak, že napr. rytier musel byť vždy čestný, odvážny kresťan, musel byť oddaný svojmu kráľovi a verný svojej dáme (idealizovaný typ postavy). Ľudské vlastnosti rytiera neboli podstatné. Svätec, ktorý často vystupuje v legendách (vždy ako kladná postava), je spočiatku pohan, no potom ho zvyčajne nejaký jav privedie ku kresťanstvu, žije asketicky, nepodlieha mámeniu zvodov, vždy odolá zlu a po smrti robí zázračné skutky.
- Typizácia sa prejavovala nielen v typických vlastnostiach hrdinov, ale aj v opise miesta príbehu - napr. príjemné miesto má isté konštantné znaky, ktoré sa používali pre takýto typ miesta už v antike.