Slovenská klasicistická literatura
Osvietenstvo na území Slovenska (koniec 18. stor.) sa v mnohom odlišuje od západoeurópskeho osvietenského hnutia pre iné podmienky, v ktorých sa formovalo a rozvíjalo. Kedže
propagátormi nových osvietenských názorov boli vzdelaní ľudia, na území Slovenska to mohli byť iba kňazi alebo učitelia na cirkevných školách. V slovenských podmienkach v Uhorsku
teda nikdy nešlo o materialistických a idealistických filozofických názorov, ale o prácu medzi ľudom, o starostlivosť o jazyk a národnú kultúru, o podporu reforiem osvietenských
panovníkov.
Slovenskí osvietenskí klasicisti v dielach nadšene podporili reformy Jozefa II., ktorý na cestách po Európe videl hospodársky a vzdelanostný náskok cudzích krajín, a preto
presadzoval doma radikálne zmeny. Centralistickí úradníci z Viedne začali uprednostňovať ako úradný jazyk nemčinu i na územiach, kde nemecky hovoriace obpaterstvo nežilo.
Germanizačné snahy vyvolávali iniciatívu podporiť vlastné národné jazyky vo všetkých častiach monarchie - aj slovenskí vzdelanci sa pokúsili presadiť v spisbe slovenský spisovný
jazyk. Formuje sa prvá generácia národného obrodenia, hnutia, počas ktorého postupne vzniká novodobý slovenský národ.
Reformy Márie Terézie a jej syna Jozefa II.:
- povinná školská dochádzka
- trojpoľné hospodárstvo
- zrušenie žobravých reholí a Tolerančný patent
- zrušenie nevoľníctva
- zrušenie cenzúry
Anton Bernolák
Bol významný slovenský jazykovedec, ústredná postava Slovenského učeného tovarišstva - prvého celoslovenského kultúrneho národného spolku, bol prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny 1787. Živým rečovým podkladom Bernolákovho uzákonenia spisovnej slovenčiny bola tzv. kultúrna západoslovenčina. Zásady bernolákovčiny:
- podstatné mená sa písali veľkým písmenom (Brat)
- písalo sa len mäkké i (Sin)
- predložky sa písali podľa výslovnosti ( zo Sinom)
- zaviedol spoluhláskovú skupinu šč ( Ščastí)
- namiesto v sa písalo w a namiesto j sa písalo g (wikladagící)
- mäkkosť spoluhlások sa vždy označovala (Ďeťi)
- nedodržiaval rytmický zákon (spívám)
- Jazykovedno - kritická rozprava o slovanských písmenách - chce očistiť slovenčinu od vplyvu češtiny, vychádzal zo zásady, že slovenská spisovná reč sa má čo najtesnejšie podobať hovorovému ľudovému jazyku Slovákov
- Slovenská gramatika - prvá normotvorná gramatika slovenského jazyka
- Etymológia slovenských slov - príručka o tvorení slov
Juraj Fándly
Bol katolícky kňaz, pochádzal z chudobnej roľníckej rodiny, študoval teológiu v Budíne a v Trnave.
Diela:
- Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom - jeho prvé dielo v bernolákovčine, snažil sa humorom vysvetliť zrušenie žobravých reholí. Dielo má formu dialógu medzi konzervatívnym mníchom Atanáziom a uštipačným inteligentným diablom Titinilom. Cirkev toto dielo vyhlásila za nehanebné. Fándlymu zakázali písať a bol aj dva týždne vo väzení
- Piľní domajší a poľní hospodár - poukazuje na to, že slovo Slováci je odvodené od slova sláva. Nabáda Slovákov, aby sa vzchopili a povstali zo sna lenivosti, aby držali spolu a aby sa navzájom podporovali
- Zeľinkár - upozorňuje ľudí na to, aký osoh môžu mať z rastlín, ale musia vedieť rozlíšiť dobré a zlé
- O úhoroch a včelách
- Slovenskí včelár
Jozef Ignác Bajza
Jozef Ignác Bajza bol prozaik, básnik, autor náučných náboženských spisov, vášnivý polemik v otázkach slovenského spisovného jazyka. Patril k hlavným predstaviteľom slovenskej
osvietenskej klasicistickej literatúry. Autor prvého pôvodného slovenského románu. J. I. Bajza svojou činnosťou a dielami podporil jozefínske reformy.
Diela:
- René mládenca príhody a skúsenosti I. a II. diel - prvý slovenský román, druhý diel nevyšiel kvôli cirkevnej cenzúre
- Slovenské dvojnásobné epigrammata, jednako-konco-hlasné a zvuko-mírne
- Slovenské dvojnásobné epigrammata. Druhá knižka obsahujícá zvuko-mírné
Ján Kollár
Kollár patrí do klasicizmu, i keď v jeho tvorbe sú aj prvky preromantizmu. Autori chceli pozdvihnúť národné povedomie Slovákov, preto sa často obracali do minulosti, hlavne do obdobia Veľkej Moravy. Písali svoje diela národným jazykom, v tomto období Bernolák uzákonil l. podobu spisovnej slovenčiny. Vytvoril myšlienku všeslovanskej vzájomnosti - propagoval kultúrnu spoluprácu Slovanov. Chcel, aby Slovania mali oporu v Rusku. Tvrdil, že existuje československý národ a nie český a slovenský, preto odmietol Bernolákovu slovenčinu a naďalej písal jazykom slovenských evanjelikov: biblickou češtinou. Slovanov delil na 4 kmene: poľský, ruský, srbochorvátsky a československý. Vystúpil proti uzákoneniu štúrovčiny dielom Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky.
Slávy dcera
Je to básnická lyricko-epická skladba. Kompozícia: Předzpěv a päť spevov. Umeleckým vrcholom diela je Předzpěv. Z hľadiska formy je napísaný časomierou (strieda daktyl so spondejom). Spevy nie sú napísané časomierou, ale sylabotonickým veršovým systémom a majú formu sonetu, ktorý sa vtedy nazýval znelka (4,4.3,3 verše). Témou skladby je putovanie lyrického hrdinu, ktorý sa vracia z Jeny cez územie obývané Slovanmi domov na Slovensko.- Predspěv - je žalospevom nad osudom Slovanov, zvlášť polabských, ktorí v minulosti žili v okolí Jeny a teraz sú už ponemčení. Ale autor hovorí aj o slobode, úcte k človeku a k národom. Lyrický hrdina sa zastavuje pri posvätných slovanských miestach, na náhrobných kameňoch vidí ponemčené mená Slovanov, obviňuje Nemcov. Záver Predspevu je optimistický, autor verí v lepšiu budúcnosť Slovanov.
- 1. spev - Sála - Sála je rieka, ktorá preteká Jenou. Autor v speve spomína na krásne časy prežité s Mínou, lúči sa s milou i krajom a odchádza domov. Ľúbostné motívy sa prelínajú s vlasteneckými. Zároveň kritizuje tých Slovanov, ktorí sa dokážu odnárodniť
- 2. spev - Labé, Rén a Vltava - je pomenovaný podľa riek. Autor putuje z Jeny údolím Labe cez Čechy do vlasti, k brehom Dunaja. Zachytáva svoje dojmy z polabských a pobaltských krajín i zo Slovenska. Hovorí o slávnej minulosti, kritizuje nesvornosť Slovanov, volá po jednote. Žiali nad rozchodom s Mínou, viac sa venuje národným otázkam. Ďalej sa zaoberá pojmom vlasť
- 3. spev - Dunaj - symbol Slovenska, jeho tok prirovnáva k pokojnému životu Slovákov. Tento spev obsahuje prorockú predpoveď. Autor sa pýta, čo bude z Európy o 100 rokov, verí , že Slovania budú vo svete známi, preslávia sa svojimi tradíciami a zvykmi. Chcel by sa tých čias dožiť. Lúči sa s Mínou, túži sa s ňou stretnúť vo večnosti. Mína sa mení z konkrétnej bytosti na nadprirodzenú, na dcéru Matky Slávy, ideál slovanskej devy
- 4. spev - Léthé - Léthé je slovanské nebo, kde sú vlastenci, ktorí sa zaslúžili o slovanský jazyk, kultúru. Nebom ho sprevádza Mína, ktorá sa mení na nadpozemskú bytosť, stáva sa dcérou bohyne Slávy
- 5. spev - Acheron - Acheron je peklo. Tu básnik stretáva tých, ktorí škodili Slovanom vlastizradcovia