Staroveká dráma
Vonkajšia kompozícia drámy- dejstvá - časti hry oddelné spúšťaním opony, zväčša medzi dejstvami býva prestávka
- scény - zmena dekorácií, osvetlenia i hercov na javisku
- výstupy - zmena počtu osôb
- úvod / expozícia
- zápletka / kolízia
- vyvrcholenie / kríza
- obrat / peripetia
- rozuzlenie / katastrofa (v antickej dráme)
Tragédia
Grécke tragédie sa vyvinuli zo starogréckej zborovej lyriky, ktorú predvádzal zbor. Spočiatku náčelník zboru v prestávkach medzi zborovými piesňami prednášal nejaký epický
príbeh. Po čase Gréci zaviedli do drámy herca, ktorý odpovedal na otázky zboru, neskôr sa pridal druhý a nakoniec tretí herec. Hry sa uvádzali na počesť boha Dionýza.
Autori čerpali námety z eposov Iliada a Odysea, neskôr z rôznych príbehov a bájí.
Podľa gréckeho filozofa Aristotela je tragédia imitáciou vážneho činu, deja v dramatickej forme. Udalosti vzbudzujú strach a súcit, čím spôsobujú katarziu
Za základ tragédie považoval Aristoteles dej. Dej sa v tragédii odohráva v tom istom užšie vymedzenom jednom priestore v priebehu jedného dňa a sústreďuje sa na jednu
príhodu v živote protagonistu / hlavnej postavy (požiadavka jdnoty miesta, času a deja).
Dej tragédie sa posúva vďaka konfliktom. V úvode / expozícii sa objavia náznaky konfliktu, v zápletke / kolízii konfliktná postava dej stupňuje, vo vyvrcholení / kríze
konflikt graduje na najvyšší stupeň, v obrate / peripetii sa komplikuje riešenie konfliktu a v rozuzlení / katastrofe tragédie sa konflikt vyrieši smrťou postavy / postáv.
Jadro konfliktu tvorí protichodnosť záujmov postáv. Postava sa môže dostať do konfliktu s inou postavou (interpersonálny konflikt), so spoločnosťou (spoločenský konflikt),
dokonca aj sama so sebou (osobný, individuálny konflikt). Na druhé miesto kladie Aristoteles charaktery (postavy). Tie by mali byť dobré (uskutočňujú dobré úmysly), primerané
(ženská postava nemá mať mužské charakterové znaky), reálne a dôsledné.
Protagonista je človek vznešeného postavenia, čo naznačuje, že mu bol pôvodne určený šťastný osud. Napriek výnimočným vlastnostiam nie je dokonalý, nevyniká cnosťou
a spravodlivosťou, ani neupadol do nešťastia pre špatnosť a nešľachetnosf, ale pre nejaký omyl, akých sa obyčajne dopúšťajú ľudia pri veľkej sláve a šťastí...
Sofokles - Antigona
Sofokles (496 - 406 pred Kr.)
Bol rodákom z dedinky Kolónos blizko Atén. Pochádzal zo zámožnej rodiny a bol všestranne vzdelaný. Hoci sa nevyhýbal verejnému životu, ba zastával aj vysoké štátne funkcie, venoval sa skoro výlučne tragickému básnictvu, v ktorom vynikal nad všetkými vrstovníkmi. Sofokles zdokonalil staroveké divadlo. Hneď pri svojom prvom vystúpeni ako 27-ročný zvíťazil nad starším krajanom, vtedy už 57-ročným Aischylom. Z mnohých diel, ktoré napísal, sa zachovalo iba sedem drám a jedna neúplná satyrská hra. Jeho najznámejšou tragédiou je Kráľ Oidipus. Zobrazuje v nej osud tébskeho vládcu Oidipa, ktorý nevedomky (riadením osudu) zabil svojho otca, oženil sa s vlastnou matkou a mal s ňou dve dcéry: Antigonu a Isménu aj dvoch synov: Polyneika a Eteokla. Keď sa dozvie, kto je a aké nešťastie privolal na seba, svojich blízkych a Téby, prijíma za svoju vinu plnú zodpovednosť.
Antigona
Hlavné postavy:- Antigona - dcéra Oidipa, odvážna, stojí si za svojím rozhodnitím, ochotná zomrieť za správnu vec
- Isména - mladšia sestra Antigony, nie je však taká odvážna
- Polyneikos - mŕtvy brat Antigony, zomire v bratovraždnom súboji s Eteoklom
- Eteokles - mŕtvy brat Antigony, bol riadne pochovaný
- Kreón - Tébsky kráľ, Antigonin strýko, nemilosrdný a erozvážny - prichádza o svojich najbližších
- Eurydika - kráľová manželka a Haimónova matka
- Haimón - syn kráľa, miloval Antigonu, zabil sa kvôli svojej láske
Po smrti kráľa Oidipa nastúpil na trón Kreón. Pri spoločnom boji zomreli dvaja bratia a Kreón rozhodol, že iba jeden z nich bude slušne pochovaný. Polyneika nechal ležať na zemi ako potravu psom a dravým vtákom a dal ho strážiť. Ten, kto poruší jeho zákaz bude potrestaný smrťou. Antigona sa rozhodla, že Polyneika, aj napriek zákazu, pochová. O pomoc požiadala svoju sestru Isménu. Tá však odmietla. Antigone sa ho podarilo pochovať aj bez pomoci sestry. Keď sa to dozvedel od jedného zo strážcov kráľ Kreón, nahneval sa a povedal mu, že musia nájsť vinníka. Strážcovia vymysleli plán a vyhrabali telo Polyneika, aby ho niekto prišiel znova pochovať. Antigona sa k svojmu bratovi vrátila a pokúsila sa ho opäť pochovať, ale pri tom ju však chytili a ona sa priznala aj k prvému pohrebu. Odvliekli ju ku Kreónovi. Antigona sa nebála smrti, neplakala nad svojim osudom. Bola hrdá na svoj čin, ktorý urobila a Kreón zúril. Nechal priviesť aj Isménu a chcel obdive zabiť. Isména sa pokúsila prehovoriť Kreóna, aby nezabil snúbenicu svojho syna Haimóna, ale ten odmietol a rozkázal Antigonu pochovať zaživa. Zavolal Haimóna, ale ten keď sa dozvedel o osude svojej snúbenice, pokúsil sa to otcovi vyhovoriť. Pohádali sa, no Kreón však svoj názor nezmenil a Antigonu nechal pochovať. Za Kreónom prišiel starý veštec Teiresias a povedal mu, že ak nezruší trest a nepochová Polyneika, tak to oľutuje. Kreón nakoniec poslúchol a dal pochovať Polyneika a otvoril hrobku, v ktorej bola Antigona. Už bolo však neskoro. Videl len obesenú Antigonu a jeho syn Haimón sa pred jeho očami prebodol vlastným mečom. Posol to oznámil Kreónovej manželke Eurydike a tá v žiali spáchala samovraždu. Až vtedy Kreón pochopil, že všetky jeho rozhodnutia boli nesprávne. Chcel zomrieť, lebo už nemal prečo žiť.
Komédia
Komédia je podľa Aristotela zobrazovanie ľudí horších, no nie v každom druhu špatnosti, ale len v tej jej stránke, ktorá spôsobuje smiech. Smiešne je totiž akási chyba, zvrátenosť ktorá však nespôsobuje ani bolesť, ani škodu. Samotné slovo komédia pochádza zo starogréckeho slova komoedia, ktorým sa označoval jarný obrad s hudbou, tancom a na oslavu boha Dionýza a cyklického znovuzrodenia. Najznámejším tvorcom komédií v Grécku bol Aristofanes, v Ríme Plautus. V Ríme vznikla aj fraška. Je to žánrová forma komédie, jednodejstvová humorná hra založená aj na situačnom humore.