Klasicizmus

Epika osvietenskáho klasicizmu

Osvietenci podporovali rozvoj remeselnej a priemyselnej výroby, čo predpokladalo aj vzdelanie širších vrstiev spoločnosti. V prvej fáze klasicizmu (osvietenský klasicizmus) tak podnietili vznik didakticky zameranej literatúry, napr. osvietenských románov a kratších próz spojených s cestovaním (rôzna forma cestopisov a denníkov z ciest), spoznávaním cudzích krajín, exotických národov, rastlín i zvierat. Motív cesty, putovania a blúdenia je v európskej literatúre prítomný od antických čias. Po postupnom doznievaní osvietenských snáh sa objaví aj v prvých dobrodružných románoch. Napr. Daniel Defoe v dobrodružnom románe Robinson Crusoe čitateľa ešte „vzdeláva", ako sa dá stroskotanie prežiť v mravnosti, viere a v tvrdej práci. Iní autori už využívajú dobrodružný až fantastický dejový rámec na tvrdú kritiku pomerov vo svojich rodných krajinách. Napr. Voltaire v diele Candide kritizuje lúpežné vojny, vykorisťovanie kolónií či neudržateľné pomery francúzskeho súdnictva. Jonathan Swift v utopistickom románe Gulliverove cesty dovedie počas vymyslenej odysey Gullivera medzi trpaslíkov Liliputov i medzi obrov. Gulliver síce neúnavne propaguje civilizáciu, z ktorej prichádza, ale aj nastavuje zrkadlo súdobým anglickým pomerom plným politických o moc a majetok a predstavuje vlastnosti ideálneho panovníka. J. Swift svojím utopistickým románom odštartoval prúd literatúry, ktorý sa v 20. stor. vykryštalizoval ako science-fiction (jeho trpaslíci hovoria umelo vytvoreným jazykom, v texte využíva mapy, náčrty, ako napr. autor fantasy literatúry 20. stor. J. R. R. Tolkien).

Osvietenskí spisovatelia využili svoj talent na napísanie praktických prozaických príručiek pre roľníkov, včelárov, ovocinárov... Na pobavenie ľudových vrstiev poslúžili politicky zamerané pamflety (básnické i prozaické hanlivé a útočné texty), ale aj humorné príbehy, anekdoty a pre svoj didaktický a výchovný charakter hlavne bájky (v tomto období častejšie veršované, napr. Francúz Jean de La Fontaine), často prevzaté z iných literatúr, hlavne z antickej literatúry. V slovenskej ľudovej slovesnosti v tomto období vznikajú na pobavenie a poučenie detí i dospelých fantastické a zvieracie rozprávky a povesti. Rovnako sa v nich dajú vystopovať motívy z iných literatúr, ktoré sa obohacujú domácimi (pôvodnými).

Epika vrcholnáho klasicizmu

Epos

Ján Hollý

Narodil sa v Borskom Mikuláši v rodine roľníka, študoval teológiu v Trnave, pôsobil ako katolícky kňaz, 29 rokov strávil na chudobnej fare v Maduniciach. Pri požiari mu vyhorela fara, pre záchvat dny nestihol pred ohňom ujsť a poškodil si zrak. Dožil u priateľa na Dobrej Vode. Tam ho v roku 1843 navštívili Ľ. Stúr, M. M. Hodža, a J. M. Hurban, aby mu oznámili, že sa dohodli na novom spisovnom jazyku. Písal poéziu a prekladal antickú poéziu do Bernolákovskej slovenčiny.

Ján Hollý napísal tri rozsiahle epické eposy s historickou témou z obdobia Veľkej Moravy: Svatopluk, Cirillo-Metodiada a Sláv, ktorými sa zaradil na čelo slovenskej klasicistickej literatúry.

Epos Sláv sa nepridržiava historických faktov, autor si domýšra dej i slovanské mytologické bytosti v zmysle klasicistickej požiadavky: pravdivá alebo pravdepodobná téma. J. Hollý podporoval svojou básnickou tvorbou sebavedomie formujúceho sa moderného slovenského národa na začiatku 19. storočia. Majstrovským spôsobom oživil a súčasníkom priblížil dávne deje spod Tatier (Tatry ako symbol územia Slovenska). Pripomenul (v súlade s vtedajšou snahou nájsť slávnu minulosť Slovákov a zaradiť ich medzi rovnocenné moderné národy) „velké kráľovstvo Slovákov" a prvých vierozvestcov a učiteľov Konštantína a Metoda. K jeho tvorbe sa ako k nádeji upínali ďalšie generácie slovenských vzdelancov. Diela napísané v Bernolákovom jazyku sa stali dôkazom, že slovenčina patrí medzi vyspelé kultúrne európske jazyky, čo Hollý dokázal aj početnými prekladmi z latinčiny.

Dielo Svatopluk je veľká epická skladba - hrdinský epos. Autor v ňom dodržiava postupy antických autorov, predovšetkým Homéra a Vergília, napr. tu nájdeme rozsiahle opisy turnajov, hostín. Aj v Hollého epose sa prelína svet ľudí a svet bohov - okrem pohanských a slovanských bohov sú prítomní aj kresťanskí svätí (Konštantín, Metod). Z pekiel prichádza na Devín pohanský boh (Černobog), ktorého modly Svätopluk zakázal uctievať. Epos Svatopluk sa začína propozíciou / vyjadrením zámeru autora - stručne naznačenou dejovou líniou a invokáciou / vzývaním Múzy. J. Hollý využíva časomerný veršový systém, ktorý má pôvod v antike.

Časomerný veršový systém

Časomerný veršový systém je starobylý, uplatňoval sa už v starovekej poézii. Jeho názov hovorí, že sa zakladá na „meraní času", využíva dĺžku slabiky, t. j. striedanie krátkych a dlhých slabík. Z našich autorov v ňom vynikal hlavne J. Hollý, ktorý písal v Bernolákovom jazyku, kde neplatilo pravidlo o rytmickom krátení, a teda mohli za nasledovať aj dve dlhé slabiky. Dlhá slabika meria / trvá dvakrát toľko ako krátka. Hollý si určil aj pravidlá: dlhá slabika môže byť prirodzene dlhá (samohláska označená dĺžkou: milá) alebo polohou dlhá (ak po samohláske nasledujú aspoň dve spoluhlásky: Um). Ak sa v slabike nachádzala po samohláske ako druhá r, l, h - autor sa rozhodol, či bude slabiku považovat za dlhú, alebo krátku.

V próze vytvára členitosť textu veta (grafická podoba: najčastejšie text zaberá rozsah celého riadka strany), veta alebo niekolko viet vytvárajú odsek. V básnickom diele člení text verš (grafická podoba: krátky alebo dlhší riadok básne, zvyčajne nie cez celý rozsah strany). Istý pravidelne sa striedajúci počet veršov vytvára osobitný celok - strofu. Každý verš má svoju vnútornú výstavbu. Verš sa skladá z menších jednotiek, ktoré sa nazývajú stopy (v časomiere tvorené dlhými a krátkymi slabikami). Tým, že sa vo verši pravidelne opakujú rovnaké stopy, sa v básni rytmus. Norma, ktorá určuje, koľko bude mať ideálny verš počet slabík a koľko bude mat slabičných dĺžok, sa nazýva metrum.