Klasicizmus

Klasicizmus je literárny smer, ktorý napodobňoval formy antického umenia, riadil sa podľa prísnych estetických pravidiel a noriem. Vychádzal z filozofie racionalizmu, cieľov osvietenstva a ideálov feudálneho absolutizmu, ktorý racionalisti považovali za absolútne dokonalý spoločenský poriadok. Obdobie klasicizmu rozderujeme na osvietenský a vrcholný klasicizmus.

Osvietenský klasicizmus

V období formujúceho sa klasicizmu sa stal určujúcim filozofickým smerom racionalizmus. Filozofický smer uprednostňoval hodnotu ľudského rozumu, myslenia, vedy, skúsenosti a výskumu. Racionalizmus nadviazal na humanistické ideály a snahy. pod vplyvom racionalizmu sa v Európe rozvinulo do širokých spoločenských vrstiev myšlienkové hnutie osvietenstvo. Prvýkrát v histórii išlo o „osvietenie" širokých meštianskych a dokonca ľudových vrstiev vedou, o demokratizáciu spoločnosti presadzovaním rovnosti medzi ľuďmi. Spolu s osvietenými teológmi sa aj osvietenskí klasicisti snažili vo svojich dielach zbaviť zaostalosti, cirkev tmárstva (tmár - odporca pokroku, spiatočník) a ľud povier a nevedomosti, čím vyvolávali odpor a odmietanie.

Francúzski filozofi, vedci a spisovatelia (D. Diderot, J. ďAlembert, F. M. Voltaire, p. H. Holbach, J. J. Rousseau) sústredili všetky dovtedy dostupné vedecké fakty do prvej encyklopédie na svete. Bola dôkazom, že svet vďaka rozumu napreduje a pokrok vedie k novému poriadku. V encyklopedických dielach autori syntetizovali dobové poznatky z viacerých vedných odborov. V strednej Európe považujeme za encyklopédiu dielo Od J. A. Komenského: Orbis sensualium pictus, M. Bela: Historicko-zemepisná vedomosťo súvekom Uhorsku..., ale aj didaktické dielo pre deti od J. Kollára: Čítanka aneb Kniha k čítání pro mládež ve školách slovanských měst a v dědinách, ako aj encyklopedické dielo z oblasti určené ľudu od J. Fándlyho: Piľní domajší a poľní hospodár.

Vrcholný klasicizmus

Vo vrcholnom klasicizme sa naplno rozvinuli znaky tohto umeleckého smeru. Podobne ako v renesancii aj v klasicizme považovali autori antické umenie za ideál umenia. Krásne mohlo byť len to, čo pravdivé a mravné, pod vplyvom racionalizmu uprednostňovali rozum pred citom, spoločenský či štátny záujem, povinnosti pred láskou (hlavne v dráme). Autori napodobňovali prírodu a dbali na pravdepodobnosť spracovaného pribehu, Svoje postavy nechávali zmietať sa medzi vášňou a povinnosťou. Často jednoduchý dej diela poskytol priestor na utrpenie postáv, ktoré nemajú dosť síl, aby zmenili zamotané okolnosti, v ktorých sa ocitli. Riešenie musí prísť zhora - na scénu zvyčajne zavíta kráľ.

Žánre sa v období klasicizmu delili na vysoké (napr. óda, epos, epigram, tragédia) a nízke (bájka, satira, komédia a próza ako celok). Lyrickoepická poézia, tragikomédia ti iné hybridné žánre neboli povolené. Estetické požiadavky klasicistickej poetiky formovali aj príjemcovia textov - na začiatku to bola hlavne francúzska aristokracia a vzdelanci, preto postavami vo vyšších epických a dramatických žánroch boli kráľ, krárovná, šľachtic, rytier, vysoký duchovný, ale aj vysokopostavení ľudia. Neurodzené postavy (úžerník, sluha, dohadzovačka) sa mohli nachádzať len v nízkych žánroch.

V dielach vrcholného klasicizmu sa posilnila estetická funkcia literárnych textov a oslabil sa didaktický a výchovný zámer literárnych diel. Znaky klasicistickej literatúry sa najzreternejšie prejavili v poézii a dráme aj preto, lebo autori sa priamo napojili na antické a renesančné vzory. V slovenskej klasicistickej literatúre napomohla k tomuto trendu kodifikácia bernolákovskej slovenčiny - bernolákovský jazyk dokázal plniť náročné kritériá prozódie časomerného verša a mohli tak vzniknúť vysoké klasicistické žánre.