Klasicistická literatura
V 17. a 18. storočí zažíva dráma v európskom kontexte svoj zlatý vek. Slovo autora bolo vyložené na literárny piedestál a herectvo bolo považované iba za reprodukčné umenie,
komunikačný kanál, ktorým sa slovo dostalo k prijímateľovi. Prevládala teda deklamácia textov, očakával sa štylizovaný nadnesený - patetický - prednes. Herec na seba
neupozorňoval ani prehnaným pohybom. S ohľadom na krásu, korektnosť a slušnosť na javisku nikdy netiekla ani pomyselná krv. Kedže sa slovo cenilo viac než akčnosť na javisku,
v klasicistickej hre prevládajú monológy alebo dialógy s dlhými replikami zúčastnených postáv.
Pri povahokresbe autori nevytvárali individuality, ale nadčasové, všade sa vyskytujúce všeobecné charaktery človeka (vlastenec, udatný bojovník, skupáň, pokrytec). Postavy
neboli výnimočné, jedinečné, plné protikladov, nevyrastali v typickom prostredi a neboli závislé od spoločenských podmienok. Napríklad kráľ musel byť podľa všeobecne platnej
schémy „od prírody" čestný, múdry, uvážlivý...
Tragédia
Aj v klasicistických dramatických dielach bola požiadavkou jednota miesta, času a deja. Jednotlivé dejstvá sa hrajú na tej istej scéne, všetko sa odohrá v ten istý deň
a v deji chýbajú epizódne príbehy. Požiadavka pravdepodobnosti - priblíženia sa k pravde - vylučovala, aby sa v reálnom čase (napr. počas večerného predstavenia) striedali
na scéne dni a noci.
V tragédii Horácius (veršovaná tragédia) autor siahol po antických bájach a rímskych dejinách historika Tita Livia - vzájomný spor dvoch miest mal rozhodnúť súboj trojčiat
z Ríma a trojčiat z Alby Longy. Už prítomnosť trojčiat na oboch stranách nás upozorňuje na to, že pravdepodobné je len historické jadro a príbeh je prevzatý zo starovekého
mýtu.
Komédia
Teoretici klasicizmu považovali nové pravidlá za dokonalé a očakávali, že budú nemenné. V dramatickej literatúre sa však o zmenu čitateľského vkusu postaral sám Denis Diderot, ktorý žiadal zmenu pravidiel a kritérií na drámu z vysokej tragédie na meštiansku drámu, ktorá by lepšie zachytávala reálny život. Nadnesený a viazaný jazyk klasicistickej tragédie vystriedal živý národný jazyk a prozaický dialóg zrozumitelhý širším vrstvám publika. Už pred ním však siahol po nízkom žánri - po komédii - Moliére. Popri francúzskej komédii slávila v tomto období úspechy aj talianska commedia dell´arte.
Moliére: Lakomec
Moliére - vlastným menom Jean-Baptiste Poquelin, získal právnické vzdelanie, pôsobil ako herec i riaditeľ divadla. Viackrát mu zakázali účinkovať, ale mal aj
možnosť organizovať predstavenia pre krárovskú rodinu Ľudovíta XIV. Pri predstavení Zdravý nemocný, kde hral hlavnú úlohu, mu prišlo nevoľno a zomrel. V Comédie francaise je
vystavené kreslo, v ktorom naposledy na scéne sedel. Napísal vyše 30 hier, z ktorých 16 je aj v slovenskom preklade a takmer bez prestávky sú niektoré z nich inscenované.
Lakomec - patrí k nižším žánrom, je to neveršovaná komédia v 5 dejstvách, využíva ostrú satiru, jazykový a situačný humor. Klasicistické dielo spracúva antický
námet, zachováva jednotu miesta, času a deja - odohráva sa v dome Harpagona v priebehu jedného dňa. Prostredie a postavy sú meštianske. Autor zaplnil komédiu osobitnými
postavičkami sluhov, ktorí sú verne na strane svojho pána a svojím konaním práve oni posúvajú dej dopredu. Autor využíva hyperbolizáciu vlastností postáv (Harpagon je
prehnane skúpy, Frozína je až príliš aktívna). Moliérovým prínosom do svetovej literatúry je okrem iného i často využívaný princíp zámeny postáv (napr. Valér sa vydáva za
sluhu, Anzelm je nepoznaný neapolský šľachtic a nepoznaný otec Valéra a Marianny), ktorý budú napodobňovať mnohí autori.
Zápletka nie je dôležitá, v popredí je pohľad na lakomca zo všetkých strán. Konflikt nastáva pri stretoch záujmov detí a skúpeho otca. Rozuzlenie je
nečakané, prekvapujúce (Anzelm je stratený otec Valéra, Marianna je Valérova sestra a Anzelmova dcéra). Moliére nahradil prejavy postáv sviežim a vtipným dialógom.
Hlavné postavy:
- Harpagon - Kleantov a Elizin otec, peniaze ma rád nadovšetko
- Kleant - Harpagonov syn, Mariannin milý
- Eliza - Harapagonova dcéra, Valérova dcéra
- Valér - Anzelmov syn, Elizin milý
- Marianna - Anzelova dcéra, Kleantova milá
- Anzelm - Valérov a Mariannin otec, šľachtic
- Frozína - dohadzovačka
- Šimon - sudca
- Jakub - Harpagonov kuchár a kočiš
Valér pracuje v dome Harpagona, lebo chce byť v blízkosti Elizy, ktorú miluje. Kleant sa zdôverí sestre Elize, že ľúbi chudobné dievča Marianu. Harpagon o citoch svojich detí nič nevie, lebo ho zaujímajú iba peniaze. Oznámi deťom, že sa mieni oženiť s Marianou. Kleantovi našiel vdovu a Elize postaršieho pána Anzelma. Deti sú proti. Večer má prísť na návštevu Mariana, opäť sa prejaví jeho skupánstvo. Mariana na návšteve spoznáva, že jej milý Kleant je synom jej budúceho ženícha. Klent sa preriekne a jeho otec pochopí, že má v synovi soka v láske. Zmizne Harpagonova truhlička s peniazmi, krádež vyšetruje komisár a Harpagon žiada zavrieť celé mesto. Truhličku vzal sluha Šidlo a odovzdal ju Kleantovi. Do domu prichádza Anzelm. Valér priznáva, že miluje Elizu a že do Paríža prišiel hľadať otca, ktorý si myslí, že jeho deti zahynuli pri stroskotaní lode. Vysvitne, že Valér a Mariana sú stratené deti Anzelma, ktorý je to v skutočnosti neapolský šľachtic. Keď Anzelm sľúbi, že vystrojí obe svadby svojich detí, Harpagon im dá požehnanie. Je rád hlavne preto, že sa našli jeho peniaze, ktoré mu vrátil Kleant pod podmienkou, že bude súhlasiť, aby si on i jeho sestra mohli vziať partnerov, ktorých milujú.